Premýšľanie o živote…

Pravda je jedinou realitou univerza a keďže človek sám je súčasťou univerza, nesie si ako jeho časť, hlboko vo svojom vnútri skryté povedomie o Pravde. Tušenie Pravdy! Toto tušenie a povedome o Pravde sa skrýva v najhlbšom vnútri každého z nás. Skrýva sa v našom duchu, ktorý sa v nás prejavuje citom!

Okrem toho však človek disponuje i rozumom. Rozumom, ktorý je hmotného druhu a má nám uľahčiť náš hmotný život na tejto zemi. Rozum dokáže mnoho a preto, že naozaj mnoho dokáže sa naň začali ľudia bezvýhradne spoliehať. Za to najlepšie a najsprávnejšie začali považovať iba to, čo je „rozumné“. V istom zmysle postavili práve rozum na najvyššiu priečku vlastnej osobnosti.

Avšak toto spoliehanie sa len a len na rozum spôsobilo stratu kontaktu so svojim duchom. Stratu kontaktu so svojim najvnútornejším „ja“, v ktorom sa skrýva ono povedomie a tušenie Pravdy, ako driemajúci, nevyužitý predpoklad pre rozpoznanie všetkého toho, čo je pravdivé.

Ak chcú ľudia hľadať a snažiť sa pochopiť Pravdu svojim rozumom tak, ako je tomu dnes, vznikne na ňu mnoho názorov a sformuje sa mnoho vierovyznaní, pričom nič z toho nebude to pravé.

Skutočnú Pravdu totiž dokážeme rozpoznať a nájsť iba vtedy, ak sa dokážeme spojiť so svojim duchom. Ak dokážeme dať priestor svojmu duchu a to prostredníctvom citu. Lebo cit je rečou ducha. Cez cit, pokiaľ nám ho neprekrýva a nekalí rozum sme schopní jasne vnímať, chápať a rozpoznávať všetko to, čo pochádza a prichádza z Pravdy.

Túžbu nájsť Pravdu a schopnosť rozpoznať Ju nesie teda v sebe každý človek. Iba ju musí znovu „oprášiť“ a nesmie sa pritom dať miasť vlastným rozumom.

Všetko, čo ku nám prichádza by sme teda mali vždy konfrontovať so svojim najvnútornejším cítením, pochádzajúcim z Pravdy a preto aj schopným Pravdu rozpoznávať.

Takto však žiaľ väčšina z nás nejedná z dvoch dôvodov:

Buď ide o duchovnú lenivosť, na základe ktorej je pohodlné prijímať rokmi osvedčené, cudzie názory a nepreverovať si ich svojim vlastným, najvnútornejším cítením. Nepreverovať a neskúmať, či s nimi môžeme vnútorne bezvýhradne súhlasiť.

Alebo potom je to naše podliehanie rozumu, naše spútanie tým, čo sme sa naučili, ktoré nám znemožňuje vnímať a potláča naše čisté cítenie.

Oba tieto dôvody sú však nesprávne a trestuhodné, pretože znižujú hodnotu osobnosti človeka, ktorý sa nevyužívaním predností ducha stáva vo stvorení menejcenným. Menejcenným a neschopným kráčať po správnej ceste života a tak naplniť zmysel vlastného bytia na zemi. Takýmto spôsobom však premrhávame svoj pozemský život, pretože iba náš duch, iba vrúcnosť nášho živého cítenia nás môžu viesť správnym smerom a učiniť náš život na zemi naozaj plnohodnotným.