Premýšľanie o živote…

Stáva sa, že ak sa človek rozhodne vážne nastúpiť cestu dobra vo svojom živote, stretne sa s jednou mimoriadnou zvláštnosťou. Jeho doterajší kľud sa zrazu naruší a všetko sa začne obracať proti nemu. Človek potom nechápe, čo sa to vlastne deje. Veď on si predsa uvedomil, že ak chce dobro zožať, musí dobro siať. Uvedomil si, že inak to nejde. A zrazu toto!

Zrazu ho stíhajú protivenstvá, niekedy až tak intenzívne, že sa rozhodne vzdať svojho predsavzatia o intenzívne nastúpenie cesty dobra. Upustí teda od neho, vráti sa ku svojej pôvodnej vlažnosti v tomto smere a zrazu zistí, že všetko sa postupne posúva do obvyklého normálu.

Ako je vôbec možné niečo podobného uspokojivo vysvetliť? Veď predsa jestvuje spravodlivý Zákon, ktorý hovorí, že kto čo zaseje, to napokon aj zožne. Ako je teda možné, že keď sa rozhodneme pre dobré chcenie, pre spravodlivosť, čistotu a ušľachtilosť nášho cítenia a myslenia, našej reči a jednania, namiesto očakávaného dobra sa na nás zrazu začne valiť zlo?

Má to dva dôvody, o ktorých by mal človek vedieť, aby opätovne nadobudol stratenú dôveru v neomylne fungujúce a spravodlivé účinky dokonalých Zákonov vo stvorení.

Prvý dôvod:

Temnota v nás a okolo nás, ktorej podliehame, je pokojná dovtedy, kým so sebou človek nezačne vážne niečo robiť. Kým nezačne s vážnym dobrým chcením. Vtedy sa všetko to temné v nás a okolo nás zľakne a okamžite vyvinie odpor. Okamžite začne s protitlakom. Chce totiž dosiahnuť, aby všetko zostalo po starom. Aby človek prestal bojovať so svojimi chybami. Aby ho temnota mala opäť vo svojej hrsti a vtedy mu dá pokoj. Vtedy ho už nebude a nepotrebuje ďalej znepokojovať.

Tento príznak pozdvihnutia hlavy temna je príznakom toho, že sme vykročili správnym smerom a že naše chcenie k dobrému bolo naozaj vážne a úprimné. Nesmieme s ním však prestať. Nesmieme ustať za cenu pokoja, ktorý by nám to mohlo priniesť. Pokoja za cenu zmieru s temnotou. Lebo už Kristus kedysi hovoril, že „nie pokoj som priniesol“.

Naše dobré chcenie musí teda zákonite vždy rozvíriť pokojne stojace, mútne vody temna a my by sme v nijakom prípade nemali prestať s dobrým chcením, nech by sa dialo čokoľvek. Naše pevné, vážne a neutíchajúce chcenie k dobru bude nakoniec sláviť úspech. A to skôr, alebo neskôr. No a práve z tohto má temnota panický strach. A preto sa toto chcenie snaží so všetkým vypätím síl potlačiť už v zárodku.

Druhý dôvod:

Ak sa niekto vážne rozhodol pre cestu dobrého chcenia znamená to logicky, že jeho chcenie pred týmto rozhodnutím nebolo až také dobré. Znamená to, že pred tým, čiže v našej dávnej i nedávnej minulosti sme rozosievali svojim nie celkom dobrým a čistým chcením mnoho nedobrého, či už vo svojich citoch, myšlienkach, slovách, alebo činoch. Inými slovami, svojim nezrelým a nesprávnym predchádzajúcim myslením a jednaním si človek vytvoril zlú karmu. Vytvoril zlo, ktoré musí byť v spravodlivom Zákone spätného účinku odpykané a odčinené.

Ak sa teda stane, že človek prehodnotí svoj život a urobí v ňom zásadný obrat k lepšiemu, všetko toto, ním samotným vytvorené, predchádzajúce zlo sa akoby v určitom zrýchlenom slede začne hlásiť o svoje vyrovnanie a odčinenie. O vyrovnanie a odčinenie protiváhou dobrého chcenia. Jedine týmto spôsobom je totiž možné rozviazať naše vlastné karmické uzly, z ktorých ak jeden správne zvládneme a rozuzlíme, ihneď za ním sa o svoje vyrovnanie a rozuzlenie hlási ďalší.

Čisto prakticky totiž musíme dokázať pozitívnym a teda dobrým a správnym spôsobom vyriešiť presne to, v čom sme v minulosti pochybili. Jedine v praxi musíme dokázať zvíťaziť nad svojimi predchádzajúcimi chybami, omylmi a previneniami.

Ak je však naše chcenie k dobrému naozaj pevné, všetko toto napokon zdolá a my sa oslobodíme. Oslobodíme sa od všetkých vín a záťaže, ktorú sme si na seba sami v minulosti uvalili. Býva to neraz neľahká práca, ale výsledok naozaj stojí za to.

Tým výsledkom je oslobodenie sa od svojich doterajších vín, čo sa prejaví prežívaním veľkého šťastia, radosti, ľahkosti, povznesenia a vnútorného mieru. Človek odhodil všetku predchádzajúcu záťaž a stal sa slobodným! Človek začína stúpať na krídlach svojho dobrého chcenia nahor! Nahor v ústrety Svetlu! V ústrety veľkému, večnému, neuveriteľnému a nepochopiteľnému šťastiu, ktoré je v štedrej hojnosti nachystané pre všetkých. Pre všetkých tých, ktorí dokážu prostredníctvom svojho dobrého chcenia odložiť svoje viny a povzniesť sa až k Výšinám.

Vážne, pevné a vytrvalé dobré chcenie je teda istou cestou k slobode a veľkému, pravému šťastiu. K šťastiu, v ktorého lesku blednú všetky poklady tejto zeme a všetko to, čo dnešný človek považuje za dôležité, nenahraditeľné a hodné svojej námahy.

Ak nás teda v počiatkoch nášho dobrého chcenia postihne zlo, ktoré sa obráti proti nám či už už z dôvodu prvého, alebo dôvodu druhého, alebo z oboch naraz, paradoxne práve táto počiatočná negatívna reakcia je dôkazom toho, že sme na správnej ceste. Nesmieme však cúvnuť a nechať sa odradiť. Lebo pevné a vážne chcenie k dobrému nás napokon predsa len privedie k víťazstvu.