Premýšľanie o živote…

Niet ničoho, čo by človek vykonal, aby sa to jemu samému nevrátilo naspäť! Niet ničoho, čo zasejeme, aby sme to my samotní nemuseli zožať! Lebo presne tak, ako sa do hory volá, tak sa znej ozýva! Presne takou, akou bola akcia, bude aj zodpovedajúca reakcia!

Jedeným zo základných duchovných zákonov je Zákon spätného účinku. Je to práve tento zákon, v ktorého účinkoch sa ku nám musí vrátiť všetko ovocie nášho vlastného jednania tak, ako to bolo spomenuté v úvode.

Prvoradým záujmom každého človeka by preto celkom logickým spôsobom malo byť, aby dôsledky, ktoré bude musieť jedného dňa niesť boli iba dobré. Aby jeho „žatva“ mohla byť iba dobrá! Aby sme sa jedného dňa, až príde zúčtovanie, nemuseli zrútiť pod veľkým bremenom zla, ktoré sme na seba nakládli svojim neuváženým jednaním.

A keď sme už v úvode začali ľudovými prísloviami, môžeme nimi pokračovať, a síce týmto: Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

S vedomím poznania železného fungovania Zákonov, presahujúcich hranice tohto viditeľného vesmíru musí človek iba so súcitom a poľutovaním hľadieť na všetky zľahčujúce, zosmiešňujúce a veľavýznamné úsmevy tých, ktorí konajú zlo, či už vo svojich myšlienkach, alebo citoch, vo svojich slovách, alebo činoch a nateraz sa im i napriek tomu celkom dobre darí.

Sú to však ľudia, zotrvávajúci v sebaklame! Zotrvávajúci v klamlivom presvedčení o správnosti svojej vlastnej „pravdy“, pretože o čo je pevnejšie ich presvedčenie, že predsa „takto to chodí“ a takto je to pre mňa „najvýhodnejšie a najvýnosnejšie“, o to desivejšia bude ich konečná konfrontácia so Spravodlivosťou, ktorá bude mať predsa len posledné slovo! Potom s hrôzou spoznajú, že všetko je inak a ich úsmev im zamrzne na tvári.

Beh času nemožno zastaviť! Raz, na sklonku svojho života sa každý nás ocitne pred bezprostredným výhľadom nevyhnutného kroku …do neznáma! Do neznáma, odkiaľ niet návratu! V bázni a v úzkostlivom tušení Spravodlivosti nepodliehajúcej súčasným ľudským kritériám sa nám potom budú javiť všetky veci v úplne inom svetle, ako ich vnímame teraz. Zrazu sa už nebude možné zaštítiť silou peňazí, či spoločenského postavenia, výškou vzdelanostnej úrovne, či veľkosťou moci a vplyvu! Človek zostane nepatrný a sám, prísne posudzovaný iba podľa miery osobnej zodpovednosti.

Čo teda ešte dnes vzbudzuje na mnohých tvárach iba úsmev, premení sa potom na zdesenie. Zdesenie z toho, akými sme mali byť, ale neboli sme! Avšak nič už nebude možné napraviť, ani vziať späť! A bolestné vedomie nemožnosti nápravy všetkého nami spôsobeného zla, bolestné vedomie premrhaného života iba ešte viac znásobí našu úzkosť vo finále života, ku ktorému sa každou hodinou, každou minútou, ba každým nadýchnutím nezadržateľne približujeme!

Kiež by nikto z nás nikdy nemusel prežívať nič podobného! Preto sa snažme už teraz žiť tak, aby sme v budúcnosti nemuseli ničoho ľutovať! Snažme sa byť dobrými ľuďmi, pestujúcimi dobro vo svojich slovách, citoch, myšlienkach a činoch. Ľuďmi, ktorí ako spravodlivú odozvu za svoje činy nemôžu v chode železných Zákonov univerza očakávať nič iného, ako dobro. Lebo jedine to, čo sme zasievali napokon aj bezpodmienečne zožneme!