V našom živote sa často zmietame medzi dvomi extrémami. Medzi radosťou a šťastím na jednej strane a medzi bolesťou a utrpením na strane druhej. Hoci sú oba tieto póly tak extrémne protichodné, predsa len majú niečo spoločné. Oba dokážu mimoriadne silným spôsobom zasiahnuť naše najhlbšie vnútro a síce, nášho ducha.
To má potom za následok hlboké vnútorné rozochvenie. A ak je toto hlboké vnútorne rozochvenie človek správne uchopené a využité, môže ho to v zlomku sekundy duchovne povzniesť veľmi vysoko. Až k Božiemu trónu. Ak totiž prežívame bolesť, stáva sa tak našou vrúcnou prosbou o pomoc a pri prežívaní šťastia citom hlbokej vďačnosti zaň.
Cesta k vnútornému prežitiu blízkosti Božej nie je teda iba výsadou dávnych mystikov, askétov a svätcov, ktorí sa utiahli do samoty, aby hľadali Najvyššieho. Cesta k prežitiu blízkosti Božej je vo svojej prostej prirodzenosti prístupná úplne každému, pretože každý z nás sa vo svojom živote stretáva so silnými citmi šťastia, alebo bolesti.
Mocné prežitie radosti, alebo bolesti dokáže teda silne rozochvieť nášho ducha a prostredníctvom tohto intenzívneho vnútorného prežívania človek získava schopnosť vzletu do výšin, schopnosť priblížiť sa v zlomku sekundy do blízkosti Stvoriteľa, k jeho Duchu, z ktorého malé ľudské duchovné „ja“ pochádza. Je to však možné iba vtedy, ak svoje silné city človek dokáže pretransformovať či už na vrúcnu prosbu, alebo na modlitbu vďaky.
No a takáto chvíľa sa potom môže stať výnimočným okamihom prežitia podpory, posily a ochrany niekoho Veľkého, vše objímajúceho a všetko presahujúceho. Dá sa to len veľmi ťažko vyjadriť slovami a u každého človeka to býva vždy individuálne a osobité. Takéto prežitie, ktorých nebýva až tak veľa, je potom prežitím súcnosti a blízkosti Božej! V každej ľudskej duši to zanechá hlbokú stopu v podobe pokoja a vnútorného mieru. Mnohokrát je človeku ukázaná určitá cesta v jeho ďalšom životnom smerovaní, či spôsob riešenia daného problému, ktorý ho trápi.
Určite bude teda stáť za to, keď sa na celú vec pozrieme trochu bližšie a vezmime si na rad ako prvé utrpenie.
Človek, ktorému sa v živote všetko darí a všetko mu vychádza nechce zväčša vôbec nič počuť o nejakom Stvoriteľovi. Veď si vystačí aj sám, tak načo sa zaoberať „výmyslami“.
Situácia sa ale radikálne mení ak je dotyčný znenazdajky vystavený nečakanému nešťastiu, ak sa mu zrazu z nejakých dôvodov zrúti všetko to, čo doteraz tak dobre fungovalo. A čím býva situácia tragickejšou a neriešiteľnejšou, tým rýchlejšie sa ľudia zvyknú rozpomenúť na Stvoriteľa. A neraz bývajú medzi nimi i bývalí zarytí ateisti.
V bolesti a utrpení zrazu človek, ktorému už možno nemôže nikto a nič pomôcť, vo svojom hlbokom citovom rozochvení a túžbe po pomoci nachádza Stvoriteľa a určitým, ťažko definovateľným spôsobom prežíva nespochybniteľnú realitu jeho jestvovania. Zrazu sa začne úplne inak pozerať na celý svoj predchádzajúci život a na hodnoty, ktoré uznával a ktoré vo väčšine prípadov po tomto prežití vníma ako nesprávne. Neraz práve utrpenie urobí z materialistu človeka presvedčeného o jestvovaní Stvoriteľa a o nevyhnutnosti života v súlade s jeho Vôľou.
Týmto spôsobom nám teda môže prekliesniť utrpenie cestu k Najvyššiemu, cestu k zmene nášho osobného života nie podľa našej vlastnej, nedokonalej vôle, ako tomu bolo doteraz, ale k postupnému prispôsobovaniu sa Vôli Najvyššieho.
Celkom inak to býva pri šťastí. I šťastie hlboko citovo rozochvieva naše najvnútornejšie ja a ak by pri prežívaní citu šťastia dokázal človek zároveň prežiť i vďaku za to, že mu niečo takéhoto krásneho bolo dopriate, mohlo by sa mu to stať bránou k nebesám. Bránou k nebesám a cestou k blízkosti Božej, do ktorej nás môže priviesť naša vrúcna vďaka za šťastie a za nádherný dar bytia, ktorý nám poskytuje tak veľa najrôznejších radostí.
Takýmto spôsobom by sa nám teda mohlo stať prežívanie šťastia našim vzletom k Výšinám. Zmienenú cestu, cestu vďačnosti za všetko krásne však ľudia vôbec nepoznajú a nevyužívajú. Svoje šťastie si totiž zvykli brať ako samozrejmosť a za všetko to pekné a krásne, čo im život prináša nemajú potrebu nikomu ďakovať. Nemajú potrebu byť za to niekomu vďační.
Ľudia už totiž nedokážu pozdvihnúť svoj zrak od hmoty, ku ktorej sa pripútali, lebo sa pre nich stala absolútne všetkým. Nepociťujú nijakú vďačnosť voči Tvorcovi, skutočnému Darcovi všetkých darov, ktoré môžu ľudia požívať. Nepotrebujú byť vďační, pretože neveria v Boha, hoci práve svojou vďačnosťou pri prežívaní šťastia by mohli prežiť jeho blízkosť.
Týmto spôsobom však premárňujú veľkú príležitosť! Príležitosť využiť vďačnosť za svoje šťastie ako bránu do blízkosti Najvyššieho.
Ak ju však nevyužijú, bude im k poznaniu Stvoriteľa daná iná príležitosť! Bude ňou …utrpenie! Utrpenie, ktoré ľudí privádza k pokore, k spoznaniu pravých životných hodnôt, k spoznaniu nevyhnutnosti usilovania sa k dobru, k čistote a ušľachtilosti, k poznaniu Stvoriteľa a jeho Vôle.
Šťastie a bolesť sú teda dvomi cestami k jednému cieľu. Jednou z nich sa môžeme priblížiť k nášmu Otcovi dobrovoľne, radostne a bezbolestne, prejavovaním vďaky za šťastie, ktoré nám poskytuje.
Druhou cestou sa k nemu približujeme nedobrovoľne a to vtedy, keď sme odmietli cestu prvú a keď sme ho potom nútení hľadať v našom utrpení, bolesti a strádaní.
Jedna z nich je lepšia, druhá horšia. Obe nás však môžu a majú priviesť k jednému cieľu: K prežitiu blízkosti a súcnosti Najvyššieho a k životu podľa jeho Vôle. Ktorú z nich si pre seba vyberieme?
Celá debata | RSS tejto debaty