Premýšľanie o živote…

Pre nás dospelých bude zakaždým očarujúci pohľad na hrajúce sa deti, ktoré s obyčajnými predmetmi okrídlenými fantáziou stavajú svoje zámky, poháňajú svoje kone, pasú svoje kravičky z jedľových šišiek a s veľkou vážnosťou sprevádzajú svoje konanie slovom a volaním. Mohli by sme povedať voľne podľa Schillera: Najvyšším ľudským šťastím je detská hra naplnená fantáziou. Tu sú deti v bezpečí svojho vlastného sveta, tu sú šťastné a zabúdajú na čas. Liečivý význam pravej detské hry je dnes snáď už všeobecne známy. Jean Paul, jeden z nemeckých rozprávačov najviac obdarených fantáziou, napísal už pred 150 rokmi vo svojej učebnici pedagogiky: Dajte dieťaťu suchú vetvu, jeho fantázia na nej dá rozkvitnúť ružiam! Dajte mu lupienok ruže a pošle po vode čarovnú lodičku!

Ak je detská hra činnosťou smerujúcou navonok, potom počúvanie príbehov smeruje dovnútra. Pri skutočnej hre prúdia sily fantázie navonok; pri počúvaní rozprávok však pôsobí duševný dar fantázie dovnútra a podnecuje citový život. Uvedomme si napríklad, k čomu dochádza, keď malému dieťaťu rozprávame príbeh o vlkovi a neposlušných kozliatkach: sedí tu ticho pred nami plné očakávania. A keď spustíme: „Stál kedysi na kraji lesa malý domček …“, tu sa zreničky jeho jasných očí rozšíria a hltajú každé ďalšie slovo. Dieťa úplne splýva s rozprávačom. Keď sa ale priblíži vlk, tu sa zovrú detské pästičky, v očiach sa zračí úzkosť, kvapne aj slzička súcitu s kozliatkami.

Keď toto rozprávame úplne malým deťom, nesmieme vlka líčiť hrubo realisticky, ale len jemne načrtnúť. S najmenším kozliatkom, ktoré sa pred vlkom sa dieťa už úplne stotožní, so všetkou nádejou, že príde pomoc a zlý vlk nezvíťazí. Napäto očakáva návrat mamičky. A po matkinom zdesení a bolesti: aká radosť, keď vezme kozliatko do náručia a pritlačí ho k sebe! Teraz je ale treba zachrániť ešte ostatné kozliatka a vlk, symbol zla, musí byť potrestaný, aby svet bol zase nedotknutý a uzmierený.

V určitom veku môžu deti deň čo deň prosiť celé týždne o túto rozprávku, čo nám naozaj ukazuje, ako detská duša túži po obrazoch a gestách, ktoré by ju vnútorne podnecovali. Je ako nástroj, ktorý sa chce rozoznieť a celá tá kopa citov, ktorá môže vyvstať v hrudi mladého človeka je tak fantazijnými obrazmi rozprávok rozochvievaná a oživovaná. Jeho duša sa obohacuje, farbí a napĺňa a ako tichá predzvesť sa v ňom už pohybujú výšiny i hlbiny budúcich osudov.

Ak sa ale nedostane detskej duši tejto potravy, bude vnútorne otupenejšia, nepohyblivá a citovo chudobná. Keď k tomu všetkému ešte dieťa žije v pustom a na prírodu chudobnom prostredí, môže vnútorne úplne spustnúť. Práve v našom, stále viac pretechnizovanom, na prírodné zážitky stále chudobnejšom prostredí majú rozprávky ešte väčšie poslanie ako kedysi: uvádzať zvnútra dušu do pohybu, napĺňať ju a rozjasňovať. Aj keby deti vyrastali napchaté do železa, skla a betónu, ich hlboké vnútro sa prebudí, ak môžu ich duše práve v predškolskom veku rozkvitať rozprávkami.

Nemám však na mysli rozprávky na CD: to je len pochybná náhradka, ktorá nakoniec dáva miesto chleba kamene. Neumelé matkino rozprávanie je stokrát cennejšie, ako umelecký prednes z CD! Tu je prítomné ľudské srdce, pár matkiných očí, ktoré vytvárajú spolu s dieťaťom duševné archu, ktorú nenahradí žiadny prístroj.

Teraz bude namieste, aby sme sa pozreli na niektoré ďalšie náhrady. Zábavný priemysel, ktorý nezaujíma nič než zisky, dal vzniknúť v mnohých krajinách veľkým podnikom, ktoré nezodpovedne obchodujú s detskou túžbou po obrazoch. Od svojich štyroch, piatich rokov až do dvanásteho roka je vyrastajúce dieťa naplnené veľkým hladom po obrazoch. Je to ako nejaký vyšší pud, ktorý ho vedie k vzdelávaniu sa pomocou obrazov. Rozhodujúce je, či bude prijímať pravé obrazy, ktoré ho budú zdravo vzdelávať, alebo či nepravé, jeho vnútornej bytosti nezodpovedajúce obrazy, ktoré môžu dokonca viesť k deformácii jeho fantázie.

Rodičia, ktorí inak svojim deťom venujú všetku starostlivosť, si často tieto problémy neuvedomujú v celom ich význame. Vnútorné vzdelávanie duše od štvrtého do desiateho roku závisí do značnej miery na vonkajších a vnútorných obrazoch, ktoré dieťa prijíma. K tomu patrí v neposlednom rade aj to, či dieťa okolo seba nájde určité „predobrazy“, vzory, či už v dobrých kamarátoch alebo v dospelých (samozrejme aj rodičoch), ktoré napodobňuje, ktorým sa nevedomky pripodobňuje.

Prehnaná a rozrušená fantázia vzniká vtedy, keď dôjde k posunutiu obrazov z ľudských proporcií do podoby senzácie, preháňania alebo gýča. Stačí sa pozrieť na pár stránok v obrázkových zošitov vydávaných dnes väčšinou pod menom Walta Disneyho (comics, čo má znamenať „komický zošit). Čo ponúkajú tieto pestré produkty, ktoré mesačne po miliónoch zaplavujú všetky krajiny sveta? Na ktoré sa mnoho detí zo zvyku lačne vrhá a nemôže sa od nich odtrhnúť? Sú to výplody fantastiky, ktorá chce byť za každú cenu originálna, napínavá, fascinujúca, aby sa v čo najväčšom počte nakupovala. Či tieto obrazy prospievajú detskej fantázii alebo nie, nehrá v zámeroch tohto obrazového priemyslu žiadnu úlohu.

Vtieravé, sčasti aj krikľavé farby už samy o sebe poškodzujú akýkoľvek detský jemnocit pre farby. Vyberme teraz jeden zo stovky podobných zošitov. Titulný obrázok ukazuje tri malé káčatá idúce na bicykli, ktorý má na riadítku gumový prak. Práve ním za jazdy hádžu zrolované noviny na strýka káčera, až sa zvalí cez riadidlá na cestu.

Prvý príbeh v zošite ukazuje, ako Mickymaus premieta návšteve, to znamená ďalšiemu škľabiacemu sa zvieraťu s ľudským telom na stenu pomocou stojacej lampy tieňovej obrázky. V tom vchádza postava lupiča s pištoľou, udrie Mickymausa do hlavy a hosť sa výborne baví tým, že to prepadnutie môže zároveň sledovať ako tieňohru.

Ďalší príbeh ukazuje, ako dvojicu milencov na lodi po rade žiarlivých scén privedie šťastne do prístavu poštový holub.“ …O tom nie je pochýb: je to holub extratriedy!“ hovorí komentár v bubline stúpajúcej zo zobáka káčera. Nasledujú dobrodružstvá riaditeľa blšieho cirkusu, ktorý drezíruje blchy bičom, atď. Atď. Každý zošit má asi 300 obrázkov, zrodených zo senzačnej fantastiky a ustavične pokračujúcich.

Ak niečo prispieva k ohlupovaniu detskej fantázie, potom sú to tieto pseudorozprávky, ktoré mnoho rodičov bezmyšlienkovite kupuje v stánku svojim deťom, alebo na ne rovnako bezmyšlienkovite dáva deťom peniaze. Deti pestrofarebnej fascinácii týchto zošitov väčšinou podliehajú, aj keď často len krátko, pretože tie večné táraniny a táraniny v bublinách, farby a grimasy zdravšie povahy čoskoro omrzia.

Výsadou Walta Disneyho bola tiež výroba kreslených filmov z našich najkrajších európskych rozprávok. Jeho „Snehulienka“ ako bábka z magazínov, obklopená škaredými trpaslíkmi, desila menšie deti už na fotkách pri vchode do kina. V jednom kine som videl matku, ktorá si práve pre seba a svojho chlapca zakúpila vstupenky. Keď chcela vstúpiť do sály, bránil sa chlapček, ktorý si prezeral obrázky trpaslíkov: „Ja tam nechcem!“ Matka ním metala a keď sa nevzdával, pustila sa do neho dáždnikom, dokiaľ s ňou konečne v slzách nešiel dovnútra na Snehulienku a sedem trpaslíkov z Hollywoodu. Nemusela zdravá duša dieťaťa ustúpiť v správnosti svojho vnútorného cítenia moci a pomýlenosti matky?

Inokedy mi rozprávala jedna pani, že jej chlapec kričal v noci po návšteve Disneyovho kresleného filmu pre deti zo spania a nedal sa utíšiť, čo sa nikdy pred tým nestalo. To hrozné však ešte len nasledovalo: od tej doby mal každú noc úzkostné sny, ktoré viac ako rok nie a nie odznieť. Matka si veľmi vyčítala, že svoje dieťa bezmyšlienkovite vystavila takému svetu vybičovanej fantastiky. Citlivé deti vstrebávajú obrazy hlboko do svojej bytosti; tieto agresívne karikatúry neznesú. Menej citlivým deťom sa tento svet hlboko pod kožu nedostane. Tento druh filmov je zrejme určený predovšetkým otupenejšej mládeži veľkomiest, u ktorej sa vo všetkom musí pridať na dôraze, aby sa v nej prebudil záujem.

Zodpovednosť vychovávateľa však musí akúkoľvek produkciu takýchto senzačných karikatúr zásadne odmietať. Čoho deti našej doby potrebujú čoraz viac je pokoj, ticho a láskavosť a nie umelé bičovanie obrazotvornosti, ktoré teraz žiaľ aj nekontrolovateľným sledovaním televízie poškodzuje a vnáša chaos do duše mnohých detí.

Detské oko je stvorené k tomu, aby sa doširoka otvorilo a užaslo. Dajte teda dieťaťu v zodpovedajúcom veku na čítanie dobrú, rozprávkovú, obrázkovú knižku. Pozorujte, ako mu z nežných farieb ožívajú kvety, motýle, škriatkovia a víly. Ako sa deň čo deň zas a znova ponára do tohto čarovného sveta a začnete tušiť harmonizujúci silu, ktorá do dieťaťa prúdi z naozajstnej umeleckej fantázie. Takéto obrazy sýtia dušu v jej lepšej časti. Pravá fantázia prebúdza prostredníctvom obrazu zdravé cítenie. Ukazovať detským očiam fantastiku však znamená miasť ich dušu, nechávať pustnúť ich city. Tu sa zasievajú budúce výtržnosti mladistvých. Ak bude súčasné nekontrolované a beztrestné pustošenie detskej fantázie pokračovať, potom stojíme na začiatku veľkých problémov spojených s vykorenenosťou mládeže.